Ako prijať “neprijateľné”

Nemám rada jeseň

Jeseň som kedysi nemala v láske. Už len to slovo! Evokovalo mi hmlu, sivotu, vietor, takú tú zimu do kosti, ktorá Vám rozdrkoce aj také svaly, o ktorých ste netušili, že ich vôbec máte. A ešte dážď. Pichľavý, ihličkový, studený a mokrý. Darčekový bonus k tomu? Posun času končiaci Váš deň už poobede o štvrtej. Teda presnejšie – jeho svetlú časť.

Na zemi blato, mláky, šmykľavé mazľavé listy lepiace sa na topánky a chmúraví ľudia vykúkajúci spod čiernych vystrelovacích dáždnikov. V horizonte očí stále viac odtieňov šedej. Viac než len 50.

Vždy, keď padlo slovo jeseň, v ušiach mi zaznel zvuk meškajúcej električky či špliechajúceho autobusu mhd. Úplne som si vybavila ako prudko brzdí pred každou zastávkou, ako smelo a rázne rozráža kolesom hlboké mláky tvoriace sa pri obrubníkoch, ako ľudia odskakujú, ako pritom hundrú a nadávajú. I ja som si neraz. Pfuj! Až odpľula v duchu pri predstave tej špinavej jesene. A ešte ako schuti!

Ráno, pred školou, v studených jesenných Košiciach, v premočených poltopánkach, keď som si nevedela zapáliť v tom vetre ani len cigaretu. Vtedy moju vernú kamarátku. Antidepresívnu. Vernú, tichú a chápajúcu. Všeobjímajúcu, všadeprítomnú.

Aaa takmer by som zabudla na chrípku! Na tú, ktorá je imúnna voči všetkému. Hlavne voči očkovaniu, ktoré som na otcovo odporúčanie každoročne absolvovala a ktoré mi bolo houby platné. Kýchala som tak či tak. Aj teplotovala. Poctivo. Vždy na prelome októbra a novembra, rok čo rok, v presnom trvaní bežnej chrípky. Celých 7 dní za použitia liekov, jeden celý týždeň bez nich.

Taká bola moja jeseň. Vtedy.

Túžba po zmene ako začiatok

Štatisticky povedané – nenávidela som vlastne celú štvrtinu roka! Presne 3 mesiace pravej orechovej, jesennej depresie. Ble.

Pamätám si aj to, ako som si jedného dňa uvedomila, že to takto nechcem.

Ani štatisticky, ani reálne.

Čo s neželanou situáciou?

Spomenula som si na Eckharta Tolleho a jeho knihu Moc prítomného okamihu, kde píše, že ak s niečím nie je človek spokojný – s nejakou situáciou, má vcelku 3 možnosti, čo robiť:

  • Z neuspokojivej situácie odísť
  • Situáciu zmeniť
  • So situáciou sa zmieriť

Všetko ostatné je vraj šialenstvo, takže ostáva vybrať si jednu z týchto troch. Niekedy, je najťažšie rozpoznať, ktorá je tá pravá. U mňa úvahový postup tento: Len ťažko odstránim jeseň, že? Takže zmena nehrozí. Druhú možnosť škrtám. Môžem zo situácie odísť? Môžem. Presťahovať sa do krajiny, kde jeseň nemajú. Južný pól? Equádor? Nepripadá do úvahy, škrtám aj túto možnosť.

Zmierenie

Celkom vážne si vyberám so situáciou sa zmieriť. Zakopať vojnovú sekeru a s pani jeseňou si ruky podať.

Začala som si robiť svoj vlastný súkromný prieskum – ako také zmierenie v praxi vyzerá. Lebo však ono to teoreticky zmysel dáva..

Niekde to volajú „mentálna gymnastika“, inde „rozširovanie obzoru“ či „zmena perspektívy“. Všetky tieto spojenia mi dávali zmysel, zatiaľ však iba teoreticky. V praxi môjho života bola táto oblasť neprebádaná.

Čo znamená s niečím (kľudne aj s niekým) sa zmieriť?

ZMIERIŤ SA = PRIJAŤ

Tieto dve slová sú v tomto prípade synonymické. Prijať niečo znamená uznať platnosť danej veci. Rozpoznať jej hodnotu, zreteľne uvidieť jej význam.

Z opačného konca: prestať ju popierať, kritizovať, negovať.

V angličtine majú na to krásne a veľmi výstižné slovo – VALID. Nájdete ho aj na úradných dokumentoch. Valid môže byť napríklad aj cestovný pas, ktorý neexpiroval. Taký, ktorý je ešte platný. Slovo, pôvodom z francúzštiny – valide ako „zdravý, zvučný, v dobrom stave“, alebo latinská verzia validus – „silný, zdravý, cenný“.

Ako vyzerá zmierenie v praxi?

Vcelku jednoducho.

V bežnej zrozumiteľnej praxi to vyzerá ako jednoduchý zoznam. Kľudne rukou načmáraný, cez odrážky, taký, ktorý nezaberie viac než pár minút dňa. Kľudne aj jedného, najlepšie však viacerých. Podľa potreby.

Je to vlastne súbor výhod. Zoznam všetkých aspektov danej situácie (v mojom prípade ročného obdobia jesene), ktoré by sme mohli považovať za dobré, za platné, za výhodné. Za cenné.

Zmierenie je teda zámerná a vedomá evalvácia.

Poďme sa teda pozrieť, ako by vyzeral taký zoznam v mojom prípade.

Ak nás aj napriek tomu, že sa snažíme rozmýšľať nad výhodami, napadne beztak pravý opak toho, o čo sa snažíme, objaví sa negatívna myšlienka, nevadí, ideme ďalej. Je to úplne normálne. Rokmi zabehnuté. Myšlienke nevenujeme žiadnu pozornosť. Ako prišla, tak odíde.

S písaním takéhoto zoznamu by sa dalo pokračovať donekonečna. Môžeme ho každý deň dopĺňať. Je to na nás.

Ukončiť aktivitu je najlepšie vtedy, keď sa pocit spojený s danou situáciou (u mňa teda s jeseňou) začína preklápať do pozitívnych hodnôt. Začína byť príjemný.

Ako a prečo to funguje?

Mozog je ako taký automat, je to pre neho prirodzené. Zbiera dáta, myšlienky a pocity. Všíma si tie, ktoré sa nám neustále opakujú. Vyhodnocuje ich a na základe toho potom tvorí automatické programy. Chce nám živoť uľahčiť, nie nám ho komplikovať. Presne ako šoférovanie auta u skúseného vodiča, ktorý automaticky preraďuje bez toho, aby si to uvedomoval. Nemusí sa na to už ani sústrediť. Môže lepšie vnímať cestu, rýchlejšie reagovať v preplnenej premávke, vyhnúť sa napríklad zrážke, či len tak si užívať jazdu autom.

Písaním takéhoto zoznamu si teda cielene vytvárame nový program a prepisujete ten starý. Vo svojej hlave budujeme celkom nové asociácie. So starou situáciou zámerne tvoríme nové spojenia. Príjemnejšie, znesiteľnejšie.

Akoby ku miestu, kam musíme pravidelne chodiť, začneme budovať novú cestu. Tá stará je nám dôverne známa, poznáme každý jej meter, každý kamienok, každú jamu a my už vieme naspamäť, ako po nej prejsť. Garantuje, že nás do toho mesta dovedie, akurát, že poriadne vyčerpaných, doráňaných a depresívnych. Zmieriť sa so situáciou, prijať ju, znamená vybudovať si cestu novú. Príjemnú, pohodlnú, machom zarastenú, po ktorej bude radosť kráčať. A možno tak zažiť mesto z úplne inej perspektívy. Odýchnutí a spokojní. Uvidieť tam to, čo sme predtým vnímať nemohli.

Tak nejako to funguje v praxi. A že to funguje naozaj, to Vám môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Ja už pár rokov jeseň milujem. Lebo s ňou mám spojené úplne iné asociácie. Také, pre ktoré som sa kedysi vedome rozhodla.

Kam ďalej?

Milí moji, ak ste sa dočítali až sem a článok Vás zaujal, prikladám Vám sem pár tipov na nejaké knižky k danej téme. Kde je to vysvetlené obšírnejšie, popísané vedecky aj subjektívne. Ako ten náš prečudesný a zároveň zázračný mozog funguje a čo s ním, aby sa nám lepšie žilo 😉 Určite tam nájdete kopec inšpirácie a ďalších tipov, ako si tie naše duše liečiť v praxi. Aké balzamy na ne fungujú a ktoré cesty sú pokojnejšie.

Krásnu vedomú jeseň, priatelia!

PS: Toto dolu je náš Monty. Fotený z kuchyne s veľkým priblížením cez mobil. Nechcela som riskovať, že kým zbehnem po riadny foťák, tak si ma všimne a ja nestihnem zachytiť túto autentickú polohu jesennodepresívneho zmoknutého psa.. Už 5 dní vkuse prší, svoju búdu síce má, ale pánko sa rozhodol strážiť altánok a pripomenúť mi, ako vyzerá zmoknutý pes na jeseň. Presne ako ja, keď nedávam pozor na myšlienky, keď nie som vedomá :)))

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s